Literatúra o psíkoch
Gaštan
Začal sa ďalší rok na základnej škole-ôsmy. Rozhlase vyhlásili súťaž v zbere gaštanov. Jedna z učiteliek, o ktorej väčšina žiakov doma hovorila, že je „správna“, ich tak pobláznila, že všetky staršie ročníky chodili do blízkeho lesa, kde bola gaštanová alej. Všade po zemi boli listy, malé polámané haluze a palice, ktorými zhadzovali celé skupiny gaštanov. Bolo to dobrodružstvo. A pre lesné zvieratá užitočné. Dve triedy mali rovnaké skóre. To po nociach vŕtalo v hlave Romanovi – šikovnému chalanovi, ktorý liezol po stromoch ako opica.
V jedno ráno presvedčil mamu o bolesti brucha. Zostal doma.Len čo rodičia odišli, obliekol tepláky a cez lúku vyrazil k lesu. Pod pazuchou niesol dva zrolované mechy. Mal v pláne urobiť pre triedu náskok, ktorý už nikto neoženie.
Vyšplhal sa na horné konáre nádherného bohatého stromu a triasol. Hnedé dozreté plody padali. Nebolo ich však toľko, koľko dúfal. Šplhal sa vyššie. Bol už takmer na najvyšších konároch, videl ponad vrcholky stromov do diaľky. Chcel ešte kúsok vyššie. A úrovni pasu bola rozkonárená rázsocha. Vložil do nej koleno s úmyslom dostať sa ešte vyššie. Rázsocha však bola pružná a jabĺčko do nej zapadlo, ako by bola stvorená pre neho. Konáre sa zovreli a Roman bolesťou zasipel. Chcel koleno vytiahnuť, ale pálčivá bolesť to nedovolila. „trošku počkám a skúsim to znovu...“ prebehlo mu hlavou. Zlý nápad. Noha tŕpla. Zbytočne rozťahoval konáre-nepovolili.
Trčal tam už dlho. Pod stromom prešlo pár hubárov, ale on sa hambil na nich zakričať. Každý by sa dozvedel, aké je nemehlo. Zabudol, že sa môže i zvečeriť. Stalo sa. S večerom prišiel i prvý strach sprevádzaný hlasmi lesných zvierat. Oľutoval, že nekričal, kým bolo na koho. Po lícach samu kotúľali slzy a rozmazávali špinu.
Pod stromom zaštekal pes.
„Alik, čo je! Nechaj to! Šviháme domov!“
Ale Alik nepočúval svojho staručkého pána. Ten pri zbere húb zaspal a teraz trielil domov, čo mu nohy stačili, lebo sa bál ostrého jazyka svojej manželskej polovičky. Alik hulákal na plné hrdlo, obskakoval strom rovnako ako jeho pán, ktorý ho nemohol chytiť.
„Ujóóó...“ ledva vydral zo seba Roman.
Starký takmer odpadol. Už mal namále a teraz sa takmer rozbehol preč. Keď si uvedomil, že to nebol duch starej sovy ani jeho starká, pozrel hore a spýtal sa, kto tam je.
Všetko malo potom rýchlejší spád. Vek ani kĺby síce dedkovi neumožnili vyštverať sa za Romanom, zato telefónne číslo na hasičov vedel v zozname nájsť. O dve hodiny už v svetle reflektorov požiarnický rebrík klesal k zemi s hasičom podopierajúcim Romana. Tam ich čakal starkého malý, žltý poskakujúci chlpáč, ktorému to nedalo a prišiel si obzrieť ten čudný veľký gaštan, čo mal vôňu človeka. Starký niečo zamrmlal, poškrabkal ho na hlave a vybral sa domov. Vedel, že ich tam za odmenu čakajú pirohy s tvarohom a výnimočne usmievavá babka.
